Škoda Stupava Maraton MTB & RUN

Škoda Stupava MTB maratón oslávil svoje 20. výročie s výraznými zmenami – naposledy sa konal v júni 2023, čiže uprostred leta.

Tentoraz sa kvôli povodniam presunul z ohláseného septembrového termínu až do polovice októbra, konkrétne na sobotu 12. 10. Mali sme tak možnosť spoznať jeho trate aj z netradičnej, jesennej perspektívy.


A keď vravím jesenná perspektíva, tak myslím „turbojesenná“, takmer ako vystrihnutá z katalógu na ročné obdobia. Na všetkom, kam dopadali slnečné lúče, sa dalo vyprážať a všetko, čo bolo v tieni, si zase obliekalo páperky a drkotalo zubami. Nechýbali samozrejme ani spadnuté listy či dokonca celé stromy a všadeprítomné blato po nedávnych dažďoch.

Verím, že aj napriek týmto nástrahám si všetci pretekári užili krásny slnečný deň v prírode a jubilejný ročník sa isto zapísal mnohým do pamäti nielen pre jeho neskorší štart.

O prekvapenia nebola núdza

Ďalšou výraznou zmenou na poslednú chvíľu bolo aj pretrasovanie záverečného dojazdu. Obávaný žľab, ktorý bol poslednou technickou výzvou pred cieľom a je spoločný pre všetky 3 trate, museli pre neprejazdnosť tento rok vynechať.

Nepamätám si čo i len dvojo pretekov, kedy by bol stav tohto žľabu rovnaký. Boli ročníky, keď sa dal zjazdovať úplne „na hulváta“, no skôr si pamätám ročníky, keď nás potrápil vymletými rigolmi, obchádzkami vyvalených kmeňov stromov, zosunutou pôdou a podobne. Nakoniec to ale nikdy nebolo také zlé, ako sa na prvý pohľad zdalo.

Stredná trasa vedie tými najkrajšími lesnými cestami, no nechýbajú ani technickejšie pasáže a singláče.

Bola som zvedavá, čo si pre nás povestný žľab prichystal tentokrát, a tak som sa tam previezla v rámci tréningu už pár dní pred pretekmi. Zostala som však nemilo zaskočená a v polovici zjazdu som sa radšej otočila naspäť. Netrpezlivo som očakávala, či organizátori týchto niekoľko metrov trate upravia pomocou techniky, alebo či budem musieť prvýkrát na maratóne v Stupave tlačiť bicykel.


Vyriešili to napokon šalamúnsky a po pretrasovaní nás do parku priviedli po vedľajšej cestičke. I keď pomenovanie „cestička“ znie trochu zavádzajúco. Ono to nebola ani tak cestička, ako skôr tobogán či indiánska ulička odvahy.

Na hornom konci hltala deti a na spodnom vypľúvala dospelých bojovníkov a bojovníčky (alebo aj špinavé prasiatka, ak to chcete bez pátosu). „Cestička“ (budem to tak asi odteraz volať, aj keď oficiálne ju nájdete na Strave ako segment pod názvom Posledný zjazd Stupava maratón 2024) nebola o nič menej blatistá. Nechýbali ani korene a výmole a o čo menej padnutých stromov na nej zavadzalo, o to bola strmšia a šmykľavejšia. Zakončená bola, ako inak, ostrou zákrutou.

Mne sa ju podarilo zísť bez pádu groteskným telemarkom, ale mnohí tam zrejme museli dobrovoľne, alebo aj menej dobrovoľne, opustiť sedlo bicykla. Udeľujem „Cestičke“ 8 z 10 bludišťákov a dúfam, že zostane súčasťou trate aj v budúcich ročníkoch.

Trate tak, ako ich máme radi

Nezmenené zostalo rozdelenie na 3 dĺžky trate:

• Dlhá trať – 78 km s prevýšením 1900 m
• Stredná trať – 42 km s prevýšením 950 m
• Krátka trať – 25 km s prevýšením 500 m

Rodiny s deťmi si mohli zasúťažiť v areáli parku aj na family trati dlhej 120 m.

Ja som si aj tentokrát zvolila strednú trasu, ktorá pretekárov a pretekárky vedie tými najkrajšími lesnými cestami, no nechýbajú ani technickejšie pasáže a singláče. Trať je veľmi hravá a stúpania sú skôr z kategórie prívetivejších. Čo veľmi oceňujem, či už na Stupavskom, Svätojurskom alebo aj Bratislavskom MTB maratóne, je minimum asfaltových úsekov. Tie síce prinášajú do MTB pretekov prvok odľahčenia, ale na horskom bicykli im nejak neviem prísť na chuť.

Nie je social ride ako social ride

Po odštartovaní sme sa za sprievodným vozidlom previezli do susednej Borinky. Tento krátky úsek viacerí účastníci využívajú na to, aby si našli vhodnú pozíciu do ostrej zákruty, kde sa odpája vozidlo a začínajú sa naozajstné preteky. Už po pár metroch za touto zákrutou nás privítal prvý výživný stupák po staršej panelke.

Tento stupáčik vám v okamihu vystaví vysvedčenie za celú cyklosezónu. Ak ste si do spomínanej zákruty nastúpili z čela pelotónu, možno budete musieť pretrpieť následné demotivujúce obiehanie zdatnejšími vrchármi. Jediné, čo s tým môžete urobiť, je držať sa na strane a nezavadzať.


Mňa takto obehol, okrem iných, aj kamarát, ktorého poznám z cestných bicyklov.

Od zadného kolesa mi začali vychádzať naozaj lovecraftovské zvuky.

Nezabudol pri tej príležitosti žartovne podotknúť, že to tam vyzerá ako na sobotnej „social ride“. Zrejme mal na mysli to množstvo cyklistov na meter štvorcový, ale mne jeho úsmev a ľahkosť, s akou šliapal, skôr pripomenuli, že nemám dosť kyslíka na to, aby som ho poslala do čerta, teda, pardon, aby som ho odzdravila.


Napokon do cieľa prišiel len 3 minúty predo mnou. Aj tu sa ukazuje, že VO2 max nie je všetko a MTB preteky si vyžadujú komplexné zručnosti a občas aj dávku šťastia.

Hranica medzi šťastím a skúsenosťou býva nejasná

Minulý rok sa mi na tejto trati podarilo dvakrát zablúdiť aj napriek (či skôr vďaka) tomu, že som mala stiahnutú trať v navigácii. Tento rok ma tiež na kritickom mieste Garmin posielal inam, ale už som vedela, že ho mám ignorovať a po pár metroch sa trať a navigácia opäť zladili.

Podľa toho, čo som počula od jazdcov z dlhej trate, by si ročník 2025 zaslúžil už aj refrešnúť GPX súbory, prípadne zavesiť trochu viac fáborov na problematických úsekoch. Napríklad aj víťazka z dlhej trate poblúdila a to nie je na Stupavskom maratóne žiadny nováčik.


No a keďže ja som tentokrát výnimočne nezablúdila, vynahradila som si to aspoň drobnými technickými problémami. Možno to bolo aj tým blatom, ale od zadného kolesa vychádzali naozaj lovecraftovské zvuky vždy, keď som mala zaradené najľahšie prevody. Pri stúpaní som teda tŕpla, či sa mi nejde roztrhnúť reťaz, alebo či mi naozaj neplánuje odpadnúť rovno celá kazeta.

Našťastie bicykel vydržal vcelku až do cieľa. Niekto iný zrejme nemal toľko šťastia, lebo pri výšľape na Kamzík ležalo na náučnom chodníku odlomené ramienko prehadzovačky.

Bufety na strednej trati mali byť podľa informácií na webe dva, no ja som si všimla len jeden, ktorý bol po 32. kilometri na Bielom kríži. Občerstvovačku na Kamzíku (po 18-tom km) som akosi nenavnímala, zrejme ju zrušili. Tým, že nebolo príliš teplo ani sucho, pohodlne som si vystačila s vlastnými zásobami: 1 l vody s elektrolytmi v Camelbaku a 2 gély na 42 km bolo pre mňa tak akurát.


Horšie to bolo pre cyklistov na dlhej trati. V rade na vapku som započula aj rozhovory o presunutých či zrušených bufetoch na dlhej trati. Tam už si asi málokto vystačí len s vlastnými zásobami a takéto „prekvapenie" môže zásadne narušiť stravovací plán.

V cieli nám bolo veselo, ale mohlo byť aj kratšie

Do cieľa som prišla po niečo viac ako 2 hodinách v čase neskorého obeda, a tak som hneď po očistení bicykla navštívila veľkokapacitný stan s výdajom stravy. Na výber bol guláš alebo vegetariánske rizoto. Po MTB maratóne v Topoľčiankach oceňujem najmä dostatočné zásoby kyslých uhoriek, ktorými sa nešetrilo.

Komu nestačilo, mohol sa doplniť aj v stánku u veselých Záhorákov, kde predávali klasiky ako napríklad cigánsku v žemli. Keďže vyhlasovanie výsledkov sa začalo až o 16:00 hod., bolo na všetko dosť času.


Samotné MTB preteky mali asi 30 kategórií a následne sa vyhodnocovalo aj finále Slovenského pohára, potom Škoda Bike Open tour 2024 a dokonca aj Župný pohár 2024. Dokopy to bol takmer 2-hodinový program s dekorovaním víťazov. Slnko postupne prestalo hriať a chlad sa nám dostával pod kožu. Janka Keseg Števková sa zohriala aspoň popri tom, ako neustále behala na pódium - raz pre jednu trofej, potom pre druhú, tretiu, štvrtú…

Ja som si počkala ešte na trofej za 2. miesto v Župnom pohári a bežala som sa domov zohriať. Tentokrát som teda výnimočne nezostala až do losovania tomboly, ale dúfam, že nosič na bicykle si ma počká o rok.


Bol to krásny a nečakane neskorý záver letnej sezóny. Odolala som Jankiným návrhom pustiť sa rovno do cyklokrosu a gravelu a už si idem len užívať rekreačné bicyklovanie s kamarátmi, kým mi nadobro neprimrznú prsty k brzdovým páčkam.


Táto sezóna bola pre mňa výnimočná najmä tým, že som sa vďaka prestupu do tímu WLRM x Isadore (ktorého výslovnosť častokrát potrápila aj skúsených moderátorov) prvýkrát zúčastnila celého seriálu Škoda Bike Open Tour. Vynechala som hádam len jedny preteky tejto série a vyskúšala som si, aké to je pretekať na všemožných povrchoch po celom Slovensku.

Na záver už len moje tradičné klišé - už teraz sa teším, čo mi prinesie sezóna 2025!

Prvé miesta na 42 km trati obsadili:

Muži 42 km

1. Červenec Peter (BeatMe cycling team) - 1:45:42
2. Jelínek Vladimír (cyklosho.sk team) - 1:45:43
3. Gábriš Dominik (Finančné centrum Team) - 1:47:30

Ženy 42 km

1. Babačová Bianka (WLRM Isadore Team) - 2:10:23
2. Jarinova Barbora - 2:11:27
3. Orlíková Kristiána (CK IOAN 1209) - 2:13:34

Kompletné výsledky nájdete na SportSoft Timing a moju jazdu si môžete pozrieť v sekcii Výjazdy.